Spotting trip report – Rozlúčka s Kyjevom (1. časť)

• 07.09.2025 09:00

Ak som pred časom svoj doposiaľ posledný spotterský výlet do Moskvy nazval „Rozlúčka s Moskvou“, tento článok nemôžem nazvať inak. Hoci som v tom čase tiež vôbec netušil, že sa s Kyjevom lúčim minimálne na veľmi dlhú dobu, napadnutie Ukrajiny zo strany Ruska to tak bohužiaľ zariadilo. Písal sa júl 2021 a ja som v druhom roku pandémie COVID-19 pokračoval vo „vymetaní“ európskych destinácií, kam sa dalo relatívne bez komplikácií aj v danom čase cestovať a kde sa dalo aj niečo vyfotografovať. Krátko po návrate z Bukurešti som tak mal na programe ďalší výlet takpovediac „k susedom“. Ukrajinu som si vybral viacerých dôvodov. Tým prvým bol fakt, že do Ruska, kam som za starými sovietskymi lietadlami cestoval veľmi rád, sa dostať nedalo. V rokoch 2020 a 2021 totiž Ruská federácia nevydávala turistické víza z dôvodu pandémie. Že išlo o opatrenie veľmi falošné a selektívne som sa dozvedel až neskôr, keď som v Mníchove stretol kamarátov z Nemecka a Švajčiarska a tí mi povedali, že v roku 2021 v Rusku boli a víza dostali bez problémov. Takže hoci sa na Slovensku už vtedy niektorí (vtedy opoziční) politici strkali ruskému vedeniu niekam, ak išlo o víza, Rusi radšej uprednostnili Nemcov a Švajčiarov ako Slovákov s ich servilnými vodcami. Nezostávalo mi teda nič iné, iba sa poobzerať po tzv. „next best thing“, teda krajine, kde sa ešte nejaké staré sovietske lietadlá vyskytovali, hoci v oveľa menšej miere. A ďalším dôvodom pre návštevu Ukrajiny bol fakt, že ich vojenské Antonovy sa mi počas predchádzajúcich návštev veľmi úspešne vyhýbali, a tak som sa chopil príležitosti skúsiť to znova.

AN26 Ukraine Air Force 04 (KBP)	B737-700 SkyUp Airlines UR-SQE (KBP)

Z pohľadu protipandemických opatrení a možnosti cestovania do krajiny sa Ukrajina správala tiež celkom liberálne. Postačovalo očkovanie alebo jednoduchý antigénový test a uzatvoriť poistenie s určenou domácou poisťovňou aj pre prípad ochorenia na COVID-19. Toto poistenie nebolo nejako extrémne drahé, takže podmienky vstupu nebol problém splniť. Rovnako s návratom z Ukrajiny nebol v tom čase problém, žiadna karanténa ani dodatočné testy neboli potrebné. Podobne ako v prípade Rumunska, aj smerom na Ukrajinu sa dali nájsť lacné letenky s dvoma známymi low-cost dopravcami, ja som si vybral Ryanair z Viedne, nakoľko lietal na hlavné letisko Boryspiľ, ktoré bolo pre začiatok a koniec mojej cesty výhodnejšie a aj ceny a časy letov mal priaznivejšie. Najmä u ceny batožiny, či už príručnej alebo podanej, sú rozdiely medzi Ryanairom a Wizz Airom markantné. Pre cestu a pobyt v Kyjeve som si naplánoval spolu až 5 dní, v čase pandémie bol celkom problém dovolenku vôbec rozumne minúť, nakoľko nebolo veľmi kam cestovať. Ubytovanie som si zabezpečil cez najznámejší rezervačný portál a na rozdiel od predchádzajúcich návštev, kedy som opakovane býval v hosteli neďaleko južnej vlakovej stanice, tento krát som zvolil ponuku jedného z privátov mimo centra Kyjeva, ale s dobrou dostupnosťou metrom a bližšie k letisku Boryspiľ. Na hosteli z minulosti mi dosť vadili spoločné toalety tureckého typu, ktoré ma v porovnaní s novým a moderným zariadením izieb dosť prekvapili, ako aj hluk a smrad z cigariet spolubývajúcich v susedných izbách. To som ešte nevedel, na akého podvodníka natrafím tento krát.

A321neo Wizz Air Abu Dhabi A6-WZD (KBP)	AN12 Cavok Air UR-KDM (KBP)

Pod názvom Prado 333 (alebo tak nejako podobne, presné číslo si už nepamätám) sa skrýval typický ukrajinský byt v panelovom dome, ktorý mal 3 obývacie izby a spoločnú kuchyňu a sociálne zariadenia. Hodnotenia mal celkom dobré, tak som neodolal. Trochu ma sklamalo už to, že som hneď na začiatku musel na majiteľa čakať, ale nepovažoval som to za nič tragické. Izba bola pekná, tak som zaplatil a majiteľ odišiel. Až následne som zistil, že netečie teplá voda, na čo majiteľ reagoval, že sa o to do zajtra postará. Asi netreba zdôrazňovať, že teplá voda netiekla ani na druhý deň večer, keď som sa do bytu vrátil. To už ma začalo vytáčať, lebo majiteľ sa vyhováral, že to vyrieši a nemôže za to. A skutočne, na prízemí bytovky som objavil veľký papier, že pre letnú údržbu je teplá voda odstavená na cca 2 týždne. Takže majiteľ o tom dobre vedel a napriek tomu klamal. Keby to otvorene priznal na začiatku, nejako by sme sa dohodli na zľave alebo by som si našiel iné ubytovanie. K tomu sa pridala v noci nejaká biomatka vo vedľajšej izbe, ktorá sa uprostred noci hlučne rozprávala s (asi) manželom a nechala svoje dieťa vykrikovať na všetky strany. Po pár desiatkach minút som jej začal búchať na stenu a zakričal som na ňu, že by o tretej v noci mohla byť aj ticho a utíšiť aj svoje dieťa. V svetle toho všetkého som od majiteľa požadoval vrátenie časti peňazí, čo aj prisľúbil, že ma v deň odchodu budú čakať v izbe, keď si prídem pred odletom vziať svoje veci. Asi netreba písať, že ma tam žiadne peniaze nečakali a majiteľ sa zatajoval a nereagoval. A to až do tej miery, že ďalšiu zákazníčku, zhodou okolností tiež Slovenku, ani nečakal v čase jej dohodnutého príchodu a len vďaka mne sa dostala do bytu a mohla sedieť aspoň v kuchyni. Toto všetko som následne riešil s rezervačným portálom, ktorý odo mňa požadoval celú WhatsApp komunikáciu a naťahoval som sa s nimi dosť dlho, kým mi majiteľ nakoniec poslal peniaze na účet. Spolu s tým samozrejme ale tvrdil, že som bol hrubý na susedov, zjavne tú rodinu s dieťaťom, ktorí mi nedali spať. Ako čerešničku na torte mi ešte niekto z chladničky ukradol jedlo... Nuž, aj to je spôsob života na Ukrajine, resp. v bývalom Sovietskom zväze, lebo s niečím podobným som sa stretol len v Irkutsku. Ale tak aspoň viem, že ak sa do Kyjeva niekedy ešte vrátim, Prado 333 určite nebude mojou voľbou...

AN26 Ukraine Air Force 05 (KBP)	A321 Wind Rose Aviation UR-WRX (KBP)

Ale poďme späť k lietadlám. Hlavné mesto Ukrajiny malo v roku 2021 v prevádzke dve civilné letiská pre obchodnú leteckú dopravu, Žuljany a Boryspiľ. Okrem nich možno za civilné letiská považovať aj Hostomeľ a Svjatošin, avšak tie slúžili výhradne ako továrenské letiská výrobcu lietadiel Antonov. Na letisku Hostomeľ mali svoju základňu aj lietadlá Antonov Airlines, komerčnej odnože výrobcu lietadiel, ktoré odtiaľ vyrážali za kontraktmi do celého sveta, letisko však nebolo voľne dostupné pre bežné letecké spoločnosti. Letisko Žuljany je v podstate zo severu zovreté mestskou zástavbou, nakoľko sa nachádza na južnom okraji metropoly, preto jeho rozmery sú limitované. Jediná dráha 08/26 má dĺžku iba 2.310 metrov, čo však postačuje pre účely, ktoré letisko plní. Hlavné medzinárodné letisko Boryspiľ je niekoľkonásobne väčšie a má aj dve vzletové a pristávacie dráhy v smere 18/36, teda sever-juh. pričom hlavnou dráhou je východná 18L/36R s dĺžkou 4.000 metrov. Západná dráha 18R/36L je síce tiež dostatočne dlhá, má 3.500 metrov, avšak v roku 2021 sa používala iba sporadicky. Dôvodom bol fakt, že na rozdiel od predchádzajúcich rokov boli všetky pravidelné lety presunuté do terminálov na východnej a južnej strane letiska, odkiaľ je to k východnej dráhe logicky bližšie. Západná dráha tak zostala iba akousi záložnou, používanou na občasné lety vládnej letky, niektorých nákladných letov alebo ako výpomoc na odľahčenie hlavnej dráhy v čase najväčšej špičky. V časoch veľkých podujatí, ako bolo napr. finále futbalovej Ligy majstrov v roku 2018, sa používala aj ako dodatočná parkovacia plocha pre odstavené lietadlá.

IL14 Polyarnaya Aviatsiya CCCP-52036 (museum)	IL18 Aeroflot CCCP-75634 (museum)

Nakoľko hlavným cieľom mojej cesty bolo odchytiť čo najviac vojenských Antonovov, plánoval som väčšinu času stráviť na letisku Boryspiľ. V minulosti som viac času strávil na letisku Žuljany, ktoré je dobre a rýchlo dostupné z centra mesta viacerými „maršrutkami“ za pár drobných. Na druhej strane Boryspiľ sa nachádza ďaleko na juhovýchod od mesta, cesta tam trvá pomerne dlho a je výrazne drahšia. Navyše z rannej strany, k východnej dráhe 18L/36R, je pomerne zložité sa dostať a vyžaduje to dlhý peší pochod po poliach. Na Žuljanoch však nebolo pre mňa prakticky nič nové. Pravidelne tam lietali iba AN-24, JAK-40 a AN-140 spoločnosti Motor Sich Airlines, ktoré sa ráno a popoludní (v sobotu iba ráno a v nedeľu iba popoludní) zlietali a zase rozlietali do niekoľkých vnútroštátnych destinácií a svoju základňu tu mal Wizz Air, ktorý ma však pochopiteľne nezaujímal. Kedysi atraktívne charterové lety lietadlami MD-83 a B737-300/-400/-500 sa po havárii jednej z MD-83 v dôsledku neubrzdenia po pristátí z bezpečnostných dôvodov presunuli na letisko Boryspiľ, takže denný kolorit na Žuljanoch dopĺňal iba každodenný nákladný Sprint Air z Varšavy. Zo štátnych lietadiel mali na letisku základňu len AN-26 a AN-74 domáceho ministerstva vnútra a AN-26 ukrajinskej záchrannej služby, lietali však veľmi sporadicky a navyše som ich už mal všetky vyfotografované z minulosti. Na druhej strane, v západnej časti letiska sa nachádza opravárenský závod ARP 410, ktorý sa zaoberá údržbou rôznych Antonovov a z času na čas vďaka tomu letisko Žuljany privítalo aj veľmi exotického návštevníka, napr. z Indie, Sudánu a pod. To by som však musel mať veľké šťastie, aby práve počas môjho pobytu sa nejaký takýto let realizoval.

AN26 Ukraine Air Force 01 (KBP)	A320 Fly One ER-00004 (KBP)

Môj let z Viedne pristál na letisku Boryspiľ 25.7.2021 popoludní a ja som sa hneď po prílete pobral na obľúbené „tajné“ spotterské miesto, ktoré som objavil pri predchádzajúcich návštevách. Tesne pred južným terminálom B sa nachádza malé bočné parkovisko P9, ktoré však, zdá sa, slúži skôr zamestnancom rôznych organizácii na letisku ako cestujúcim. Na parkovisku som kedysi objavil zjavne už nefunkčné osvetľovacie stožiare, ku ktorým viedli kovové a veľmi labilné schodíky. Slabšia povaha by sa možno zľakla všadeprítomnej hrdze a obávala sa, že schodíky nevydržia, ja som však s vidinou dobrej vyhliadky vyšiel hore na malú plošinku, odkiaľ sa ako na dlani ukázal výsek vzletovej a pristávacej dráhy 18L/36R a dvoch paralelných rolovacích dráh pred ňou. Samotné parkovisko bolo od trávnatej plochy vedúcej k plotu letiska oddelené betónovým múrom, z tejto plošinky som sa však dostal dosť vysoko na to, aby ani plot letiska na záberoch neprekážal. Pri rolovaní po rolovacích dráhach síce zostal na spodku záberu, ale vôbec nie rušivo. Jediným problémom zostala obslužná komunikácia v popredí, hneď za plotom, po ktorej často jazdili aj cisterny s leteckým palivom alebo letiskové autobusy a na určitý čas prekážali v zábere. Inak bol z plošiny krásny výhľad a ideálne miesto na fotografovanie, avšak ako dobre som videl z plošiny ja, rovnako dobre videli okoloidúci aj mňa na plošine. Našťastie parkovisko nebolo veľmi frekventované a bežný personál si z mojej prítomnosti väčšinou nič nerobil, avšak hneď v susedstve bola policajná stanica, takže riziko odhalenia bolo veľké. Párkrát sa mi aj stalo, že ma prišiel navštíviť nejaký pracovník bezpečnosti a z miesta ma vykázal, ale jeho atraktivita ma vždy presvedčila sa tam nabudúce vrátiť.

B737-900 SkyUp Airlines UR-SQI (KBP)	ERJ195 LOT SP-LNN (KBP)

Nakoľko ma v Kyjeve privítalo slnečné počasie, prvé hodiny pobytu som strávil práve tu a bol to dobrý začiatok môjho výletu. Večer som sa pešo presunul naspäť k hlavnému terminálu D, odkiaľ jazdil do mesta „linkový“ autobus č. 322. Nešlo však o mestskú hromadnú dopravu, ale o pravidelnú linku z letiska do centra mesta, na miestne pomery trochu predraženú, ale zase pomerne rýchlu, ktorá cestu po diaľnici a následne prepletenie sa predmestiami Kyjeva až k južnej železničnej stanici zvládla za zhruba hodinu. Druhou možnosťou hromadnej dopravy bola nová železničná trať, vedúca na tú istú stanicu, ktorá však mala „atraktívny“ interval asi raz za hodinu a navyše v nepravidelných časoch, cena bola ešte vyššia ako v prípade autobusu a jazdil na nej relatívne smiešny jednodielny motorový vlak s veľmi nízkou kapacitou. Navyše jazdil dosť pomaly, zjavne išlo skôr o prezentovanie splnenia nejakej úlohy, že letisko Boryspiľ musí mať železničné spojenie s centrom mesta, ako o skutočný prínos pre cestujúcu verejnosť. Raz som tento vlak vyskúšal, ale bol som sklamaný a zostal som verný autobusu č. 322. Tento krát som však nesmeroval až do centra mesta, ale vystúpil som už na predmestí Kyjeva, odkiaľ som sa dvojitým prestupom na metro dostal do svojho neslávneho ubytovania. Môže sa to zdať ako nerozumné, ale poloha ubytovania bola výhodnejšia pre cesty smerom k dráham letiska Boryspiľ, kam jazdila „maršrutka“ práve z námestia neďaleko môjho ubytovania.

B737-400F Cargo Air LZ-CGR (KBP)	AN26 Ukraine Air Force 08 (KBP)

Na druhý deň ráno som mal v pláne vybrať sa čo najskôr fotografovať na letisko Boryspiľ. To vyžadovalo použitie „maršrutky“ z veľkého námestia neďaleko môjho ubytovania. „Maršrutky“, alebo plným názvom „maršrutnoje taksi“ sú fenoménom bývalého Sovietskeho zväzu, asi nikde na svete ich nenájdete tak rozšírené ako v jeho bývalých republikách. Sú to v podstate mikrobusy, aké sa inde používajú napr. na prepravu cestujúcich z letiska na vzdialenejšie parkoviská alebo posádok z terminálu do lietadla, tu však slúžia na prepravu bežných cestujúcich a väčšinou majú aj svoje čísla. Trasa je pevná a je napísaná na tabuli za oknom, často dosť nezrozumiteľne, ale domáci ich jednoducho poznajú. Majú pevnú trasu a zastavujú primárne na vyznačených zastávkach, ale ak požiadate vodiča alebo zamávate na ceste, zastavia aj mimo nich. Niektoré majú vo vnútri vypísaný aj cenník, často krát už neplatný, ale väčšinou sa treba opýtať vodiča, koľko stojí jazda do vášho cieľa a vodič aj zbiera peniaze. Tu sa proces líši, v niektorých krajinách sa platí po nastúpení, inde zase pred vystúpením. Každopádne jednou z nevýhod „maršrutiek“ je, že vodiči neradi odchádzajú z konečnej alebo z väčšej prestupnej zastávky, ak ešte majú nejaké voľné miesto. Logicky, čím viac osôb odvezú, tým viac zarobia. Ani nechcem radšej myslieť na to, ako prevádzkovateľ takejto dopravy priznáva príjmy pre daňové účely... Lístky sa samozrejme nevydávajú žiadne a aj cenotvorba môže byť niekedy individuálna, hlavne u zastávok po trase. V krajinách bývalého Sovietskeho zväzu je to ale najrýchlejší a často aj jediný spôsob ako sa dostať na odľahlejšie miesta na okrajoch miest, napr. okolo letísk.

ATR72 Wind Rose Aviation UR-RWA (KBP)	B767-300 Azur Air Ukraine UR-AZD (KBP)

Mňa vždy najviac iritovalo to čakanie na zaplnenie vozidla. „Maršrutky“ sú väčšinou preplnené sedadlami, využitý je každý kúsok priestoru, často sú v uzučkej uličke ešte sklopné sedadlá pre ďalších ľudí. Čo by sa stalo v prípade havárie, požiaru a pod., o tom radšej nechcem ani rozmýšľať a prísnymi predpismi v západnej civilizácii by určite neprešli. Podobne je problém aj s batožinou, vo vnútri pre ňu vôbec nie je miesto, niektoré „maršrutky“ jazdiace na letiská majú trochu miesta vzadu za sedadlami, ale inak je cestovanie s kufrom veľmi náročné a domácimi aj citeľne neobľúbené, veď predsa váš kufor zaberá voľný priestor, ktorý sa dal ešte využiť na predanie miesta niekomu inému. Ako to potom vyzerá pri vystupovaní, resp. ako sa dokážu ľudia tlačiť dovnútra po trase asi netreba spomínať. Logicky teda u „maršrutiek“ nemožno počítať s nejakým pevným časom odchodu, ak na niektorých zastávkach je vôbec niečo vypísané (aspoň číslo linky), tak je tam maximálne interval v jednotlivých častiach dňa a čas prvého a posledného spoja. To napokon platí aj u štandardnej MHD vo väčšine bývalých sovietskych republík, žiadne cestovné poriadky s pevnými odchodmi a zastávkami po trase, jednoducho domáci vedia a cudzinec sa musí opýtať. A tak je prirodzené, že ani môj deň nemohol začať inak, ako bezcieľnym čakaním v poloprázdnej „maršrutke“, ktorá stála na nástupnej zastávke, vodič veselo fajčil jednu cigaretu za druhou a čakal na ďalších platiacich cestujúcich. A mne utekal čas, ktorý som už mohol využiť na fotografovanie, ale v týchto krajinách s tým proste nepohnete. Potom už takmer pohľadom prosíte ľudí na ulici, aby nastúpili práve do vášho vozidla. Ale každé trápenie má svoj koniec a nakoniec som sa aj ja dočkal a my sme vyrazili smer Boryspiľ.

AN30 Aeroflot CCCP-30005 (museum)	AN71 prototype CCCP-780361 (museum)